8.2 Nastupujúce trendy v oblasti komunikácie

Na spoľahlivosť a rýchlosť komunikácie sa kladú čoraz vyššie nároky. Preto sa stále vyvíjajú nové a rýchlejšie druhy spojenia. To sa delí na dve hlavné časti:
1.) káblové
2.) bezdrôtové

Ako prvé elektronické zariadenie diaľkovej komunikácie bol telegraf používajúci medené vodiče. Meď má pomerne malý merný elektrický odpor a je relatívne dostupná. Uskutočnili sa aj pokládky telegrafných káblov cez kanál La Manche a dokonca aj cez Atlantik. Po vynájdení telefónu bol telegraf postupne nahradzovaný telefónom. Neskôr, na začiatku 20. storočia sa uskutočnili úspešné pokusy s rádiovými vlnami a prenosom informácií pomocou nich. Najprv sa objavila rádiová verzia telegrafu vysielajúca na dlhých vlnách. Táto umožnila spojenie s loďami na mori a neskôr aj medzikontinentálne krátkovlnné spojenie na tisíce kilometrov. Krátke vlny sa totiž veľmi dobre odrážajú od Zeme a ionosféry a lámu sa na prekážkach namiesto toho, aby boli pohltené. Rádiové spojenie sa postupne vyvíjalo a zlepšovalo až sa rozšírilo po celom svete. Boli zostrojené prvé rádioprijímače a vysielače schopné prenášať zvuk.

Ľudia sa ale pokúšali preniesť aj obraz. To sa podarilo vo veľmi zaujímavom prístroji zvanom fultograf, ktorý sa podobal dnešnému faxu, prenášal čiernobiely obraz na tisíce kilometrov pomocou rádiových vĺn a pochádzal z 20. rokov 20. storočia. V tomto období sa uskutočnili aj prvé úspešné pokusy s prenosom dynamického obrazu – začiatky televízie. Vývoj napredoval a vo všetkých oblastiach sa uplatnil rádiový prenos. Dnes je základom mobilnej i diaľkovej komunikácie. Vznikali osobné rádiostanice a v 80. rokoch 20. storočia bol zostrojený prvý mobilný telefón. V súčasnosti najpoužívanejšie sú ultrakrátke vlny VHF a UHF, používané v rozhlase, televízii, mobilnej a satelitnej komunikácii a dátových prenosoch.

Na začiatku éry počítačových sietí sa ako médium na spojenie sieťových prvkov používali hlavne medené vodiče (či už koaxiálne, alebo obyčajné viacžilové) v lokálnych sieťach a klasické telefónne linky na diaľkové modemové spojenie. Rýchlosti sietí LAN v 80. rokoch boli na úrovni 10 Mbps pri Ethernete a 4 Mbps pri IBM Token Ring. Ukázalo sa však, že pôvodne navrhnuté rýchlosti prestávajú byť dostačujúce, a preto boli vyvinuté nové štandardy s rýchlosťami 100 Mbps Ethernet a 16 Mbps Token Ring. Požiadavky na dlhšie káblové trasy s rýchlym a spoľahlivým prenosom podnietili vývoj optických káblov. Bežné optické siete sú prevádzkované na rýchlostiach 100/1000 Mbps. Cena a nároky na inštaláciu sú ale oveľa vyššie než u medených káblov UTP používaných v Ethernete. Kvalita káblov je dnes dostačujúca na to, aby bolo možné prevádzkovať komunikáciu aj rýchlosťou 1000 Mbps – tzv. gigabitový Ethernet.

Na vzájomné prepojenie vzdialených sietí sa postupne začali používať diaľkové optické trasy, rádiové a satelitné prenosy ale stále aj telefónne linky, pretože tie sú už prakticky všade. Rýchlosť bežných modemov končí hodnotou 56 Kbps. Digitálne dáta sú konvertované na sériu zvukov, prenesené linkou a u príjemcu sú rozpoznané a preložené späť. Je to pomalé spojenie, vhodné na surfovanie po Internete, posielanie e-mailu a prenos menších súborov.

Rýchlejšie je digitálne ISDN spojenie s maximálnou rýchlosťou 128 Kbps pri zapojení oboch komunikačných kanálov. Je pomerne drahé a technologicky zastarané.
Najperspektívnejšie a najrýchlejšie pripojenie tzv. poslednej míle (je to časť trasy od poskytovateľa pripojenia k samotnému účastníkovi) je xDSL (digital subscriber’s line) pripojenie. Vyžaduje však frekvenčný filter inštalovaný v telefónnej ústredni, lebo komunikuje v pásme megahertzových signálov a neovplyvňuje telefonovanie. Po jednom kábli môžu naraz putovať dáta aj hlas. Rýchlosť spojenia je v rozsahu 256 Kbps až 2048 Kbps = 2 Mbps. U nás sa ale zatiaľ nerozšírilo. Jeho pomer cena/výkon je spomedzi menovaných možností najlepší.

Alternatívne spojenia sa uskutočňujú aj napr. po kábloch káblovej televízie, či vedenia elektrického prúdu.

Popularitu získali rádiové spojenia buď pevné teda od providera docieľovej budovy. Musí byť však zaistená priama viditeľnosť medzi anténami, kvôli použitej mikrovlnnej technológii. Väčšina takýchto sietí beží na 2,4 GHz – rovnako ako v mikrovlnke na ohrievanie jedla.

Na mobilné rádiové dátové spojenie sa využívajú siete mobilných telefónov. Sieť GSM – najbežnejšia umožňuje rýchlosť iba 9600 Bps. Modernejšia technológia GPRS (general packet radio service) využíva 4 komunikačné kanály po 14400 Bps, ktoré sa rozdelia na prijímacie a odosielacie. Počet aktuálne zapojených kanálov môže byť aj menej, čo závisí od požiadavky na množstvo prenesených dát. Siete UMTS používané v Japonsku pracujú na rýchlosti 384 Kbps, čo umožňuje Real-Time prenos videa – videotelefonovanie. Vyvíjané siete 3G – 3. generácie budú prenášať dáta rýchlosťou až 2 Mbps. Predpokladá sa že nahradia dátové pripojenia pomocou obyčajného modemu.

Existujú takisto varianty bezdrôtovej LAN. Používajú sa na to prídavné karty typu IEEE 802.11b (11 Mbps nové aj 22 Mbps) či Bluetooth a WiFi, ktoré sa objavujú aj v malých zariadeniach typu PDA či v mobilných telefónoch. Slúžia na ich rýchle a jednoduché pripojenie k ďalšiemu zariadeniu danej kategórie, alebo k podnikovej sieti LAN.

	8.2 Nastupujúce trendy v oblasti komunikácie Na spoľahlivosť a rýchlosť komunikácie sa kladú čoraz vyššie nároky. Preto sa stále vyvíjajú nové a rýchlejšie druhy spojenia. To sa delí na dve hlavné časti: 1.) káblové 2.) bezdrôtové Ako prvé elektronické zariadenie diaľkovej komunikácie bol telegraf používajúci medené vodiče. Meď má pomerne malý merný elektrický odpor a je relatívne dostupná. Uskutočnili sa aj pokládky telegrafných káblov cez kanál La Manche a dokonca aj cez Atlantik. Po vynájdení telefónu bol telegraf postupne nahradzovaný telefónom. Neskôr, na začiatku 20. storočia sa uskutočnili úspešné pokusy s rádiovými vlnami a prenosom informácií pomocou nich. Najprv sa objavila rádiová verzia telegrafu vysielajúca na dlhých vlnách. Táto umožnila spojenie s loďami na mori a neskôr aj medzikontinentálne krátkovlnné spojenie na tisíce kilometrov. Krátke vlny sa totiž veľmi dobre odrážajú od Zeme a ionosféry a lámu sa na prekážkach namiesto toho, aby boli pohltené. Rádiové spojenie sa postupne vyvíjalo a zlepšovalo až sa rozšírilo po celom svete. Boli zostrojené prvé rádioprijímače a vysielače schopné prenášať zvuk. Ľudia sa ale pokúšali preniesť aj obraz. To sa podarilo vo veľmi zaujímavom prístroji zvanom fultograf, ktorý sa podobal dnešnému faxu, prenášal čiernobiely obraz na tisíce kilometrov pomocou rádiových vĺn a pochádzal z 20. rokov 20. storočia. V tomto období sa uskutočnili aj prvé úspešné pokusy s prenosom dynamického obrazu – začiatky televízie. Vývoj napredoval a vo všetkých oblastiach sa uplatnil rádiový prenos. Dnes je základom mobilnej i diaľkovej komunikácie. Vznikali osobné rádiostanice a v 80. rokoch 20. storočia bol zostrojený prvý mobilný telefón. V súčasnosti najpoužívanejšie sú ultrakrátke vlny VHF a UHF, používané v rozhlase, televízii, mobilnej a satelitnej komunikácii a dátových prenosoch. Na začiatku éry počítačových sietí sa ako médium na spojenie sieťových prvkov používali hlavne medené vodiče (či už koaxiálne, alebo obyčajné viacžilové) v lokálnych sieťach a klasické telefónne linky na diaľkové modemové spojenie. Rýchlosti sietí LAN v 80. rokoch boli na úrovni 10 Mbps pri Ethernete a 4 Mbps pri IBM Token Ring. Ukázalo sa však, že pôvodne navrhnuté rýchlosti prestávajú byť dostačujúce, a preto boli vyvinuté nové štandardy s rýchlosťami 100 Mbps Ethernet a 16 Mbps Token Ring. Požiadavky na dlhšie káblové trasy s rýchlym a spoľahlivým prenosom podnietili vývoj optických káblov. Bežné optické siete sú prevádzkované na rýchlostiach 100/1000 Mbps. Cena a nároky na inštaláciu sú ale oveľa vyššie než u medených káblov UTP používaných v Ethernete. Kvalita káblov je dnes dostačujúca na to, aby bolo možné prevádzkovať komunikáciu aj rýchlosťou 1000 Mbps – tzv. gigabitový Ethernet. Na vzájomné prepojenie vzdialených sietí sa postupne začali používať diaľkové optické trasy, rádiové a satelitné prenosy ale stále aj telefónne linky, pretože tie sú už prakticky všade. Rýchlosť bežných modemov končí hodnotou 56 Kbps. Digitálne dáta sú konvertované na sériu zvukov, prenesené linkou a u príjemcu sú rozpoznané a preložené späť. Je to pomalé spojenie, vhodné na surfovanie po Internete, posielanie e-mailu a prenos menších súborov. Rýchlejšie je digitálne ISDN spojenie s maximálnou rýchlosťou 128 Kbps pri zapojení oboch komunikačných kanálov. Je pomerne drahé a technologicky zastarané. Najperspektívnejšie a najrýchlejšie pripojenie tzv. poslednej míle (je to časť trasy od poskytovateľa pripojenia k samotnému účastníkovi) je xDSL (digital subscriber’s line) pripojenie. Vyžaduje však frekvenčný filter inštalovaný v telefónnej ústredni, lebo komunikuje v pásme megahertzových signálov a neovplyvňuje telefonovanie. Po jednom kábli môžu naraz putovať dáta aj hlas. Rýchlosť spojenia je v rozsahu 256 Kbps až 2048 Kbps = 2 Mbps. U nás sa ale zatiaľ nerozšírilo. Jeho pomer cena/výkon je spomedzi menovaných možností najlepší. Alternatívne spojenia sa uskutočňujú aj napr. po kábloch káblovej televízie, či vedenia elektrického prúdu. Popularitu získali rádiové spojenia buď pevné teda od providera docieľovej budovy. Musí byť však zaistená priama viditeľnosť medzi anténami, kvôli použitej mikrovlnnej technológii. Väčšina takýchto sietí beží na 2,4 GHz – rovnako ako v mikrovlnke na ohrievanie jedla. Na mobilné rádiové dátové spojenie sa využívajú siete mobilných telefónov. Sieť GSM – najbežnejšia umožňuje rýchlosť iba 9600 Bps. Modernejšia technológia GPRS (general packet radio service) využíva 4 komunikačné kanály po 14400 Bps, ktoré sa rozdelia na prijímacie a odosielacie. Počet aktuálne zapojených kanálov môže byť aj menej, čo závisí od požiadavky na množstvo prenesených dát. Siete UMTS používané v Japonsku pracujú na rýchlosti 384 Kbps, čo umožňuje Real-Time prenos videa – videotelefonovanie. Vyvíjané siete 3G – 3. generácie budú prenášať dáta rýchlosťou až 2 Mbps. Predpokladá sa že nahradia dátové pripojenia pomocou obyčajného modemu. Existujú takisto varianty bezdrôtovej LAN. Používajú sa na to prídavné karty typu IEEE 802.11b (11 Mbps nové aj 22 Mbps) či Bluetooth a WiFi, ktoré sa objavujú aj v malých zariadeniach typu PDA či v mobilných telefónoch. Slúžia na ich rýchle a jednoduché pripojenie k ďalšiemu zariadeniu danej kategórie, alebo k podnikovej sieti LAN.

NASPÄŤ