3.5.1 Priradenie IP adries

Existujú 2 spôsoby, ktorými sa dá IP adresa priradiť konkrétnemu zariadeniu v sieti.

Statické adresovanie : každému zariadeniu určí administrátor manuálne jedinečnú IP adresu. Môže však nastať problém, ak administrátor priradí dvom zariadeniam v sieti tú istú IP adresu, no napr. ARP request dokáže takéto chyby odhaliť.

Dynamické adresovanie : existuje viacero spôsobov, ako dynamicky priradiť zariadeniam IP adresu.
RARP (Reverse Address Resolution Protocol) - metóda priradenia IP adresy použitím RARP môže byť použitá, ak konkrétne zariadenia majú svoju MAC adresu, ale nie IP adresu, preto vyšlú požiadavku na RARP server (musí sa nachádzať v lokálnej sieti), ktorý im IP adresu priradí.
BOOTP (Bootstrap Protocol) - zariadenie môže použiť tento protokol priamo pri štarte, keď vyšle požiadavku na BOOTP server formou broadcast. BOOTP server potom odpovedá tiež broadcast formou a dané zariadenie obdrží svoju IP adresu, taktiež ako aj dôležité IP adresy v danej sieti (napr. default gateway).
DHCP (Dynamic Host Configuration Protocol) - je v podstate nástupca BOOTP. Jeho funkcia spočíva v tom, že akonáhle sa zariadenie pripojí k sieti, vyšle požiadavku na DHCP server a ten mu dynamicky priradí adresu určitého, vopred definovaného rozsahu.

3.5.2 ARP protokol

ARP (Address Resolution Protocol) protokol je definovaný štandardom RFC 826 a jeho funkciou je mapovanie IP adresy k MAC adrese. Ak počítač A potrebuje poslať dáta počítaču B s IP adresou napr. 197.15.22.33 a nepozná jeho MAC adresu, vyšle ARP request (ARP požiadavku) . ARP request je vlastne packet vyslaný formou broadcast (MAC broadcast = FF-FF-FF-FF-FF-FF) všetkým počítačom v sieti a počítač B s adresou 197.15.22.33 mu pošle ARP reply (ARP odpoveď), ktorá obsahuje jeho MAC adresu.

3.5.2.1 ARP tabuľky

ARP tabuľky sú vytvárané každým počítačom v sieti. Vždy po obdržaní ARP reply si počítač urobí záznam do svojej ARP tabuľky, kde priradí IP adresu k MAC adrese pre budúce zasielanie dát. ARP tabuľky sú efektívnym spôsobom dynamického mapovania siete.

3.5.2.2 Nepriamy routing

Nepriamy routing (indirect routing) je vlastne routovanie packetov po viacerých sieťach (podsieťach) a aj cez viacero routrov.

3.5.3 Gateway - brána do ďalších
            sietí

Ak má počítač A komunikovať s počítačom B, ktorý je sitouvaný na inej sieti (podsieti), musí mu byť poskytnutá brána (default gateway). Je to vlastne port routera (interface), ktorý je spojený so sieťou, na ktorej sa počítač B nachádza. Brána ma svoju vlastnú IP adresu.

3.5.4 Routovacie protokoly

Routovacie protokoly (routing protocols) - sú protokoly používane routrami na výmenu informácií a routovacích tabuliek. V rámci siete je najpoužívanješím routovacím protokolom RIP (Routing Information Protocol), je to vlastne IGP (Interior Gateway Protocol) protokol. RIP dovoľuje routrom každých 30 sekúnd (tento interval je však nastaviteľný) vymieňať si navzájom routovacie tabuľky. Vo všeobecnosti routovacie protokoly určujú cestu, ktorú používajú routované protokoly.

3.5.4.1 IGP (IGRP, EIGRP), EGP

Sú to typy routovacích protokolov, všetky plnia podobné funkcie, ale každý z nich berie do úvahy iné kritériá. Medzi IGP protokoly patria : RIP vyvinutý Xeroxom, IGRP a EIGRP (Interior Gateway Routing Protocol a Enhanced IGRP), ktoré boli vyvinuté spoločnosťou Cisco a protokol OSPF(Open Shortest Path First), ktorý bol vyvinutý z protokolu ISIS. EGP (Exterior Gateway Protocol) je protokol definovaný štandardom RFC 904, v súčasnosti ho nahrádza BGP (Border Gateway Protocol) definovaný v RFC 1163.

3.5.4.2 Statický a dynamický
            routing

Router si dokáže robiť záznamy o zariadeniach v sieti a vymieňať si ich s ostatnými routrami. Automatické aktualizovanie a doplňovanie routovacích tabuliek sa volá dynamický (adaptívny) routing. Keďže router je schopný dynamického routingu, zdá sa manuálne vkladanie položiek do routovacích tabuliek zbytočné, v skutočnosti je to však v mnohých prípadoch výhodné. Vhodným príkladom je zariadenie, ku ktorému existuje jediná možná cesta, túto cestu zaznamenáme manuálne, aby router zbytočne nehľadal nové možnosti dosiahnutia tohto cieľu a tým zaťažoval premávku na sieti. Táto metóda je statický routing.

3.5.5 Routované protokoly

Sú protokoly, ktoré môže byť routované routerom. Príkladom routovaných protokolov sú napr. : IP (Internet Protocol), AppleTalk, DECnet, IPX/SPX (Internetwork Packet Exchange / Sequenced Packet Exchange). Ich úlohou je priradiť sieťovú adresu každému zariadeniu v sieti (IP, teda IP adresa).

3.5.5.1 IP

IP je v súčasnosti najrozšírenejší a najpoužívanejší routovaný protokol. Je základom internetovej komunikácie, určuje každému zariadeniu jedinečnú a hierarchickú adresu.

3.5.5.2 IPX / SPX, AppleTalk

IPX - Protokol sieťovej vrstvy NetWare-u, podobá sa na IP a XNS. XNS (Xerox Network System) - je skupina protokolov vyvinutá spoločnosťou PARC, bol a je dosť často využívaný ako primárny transportný protokol technológiami od spoločností 3Com, Banyan, Novell, alebo UB Networks. SPX - je connection-oriented protokol, ktorý sa zameriava na spoľahlivosť transportu. Spoločnosť Novell ho vyvinula z protokolu SPP (Sequenced Packet Protocol) zo skupiny protokolov XNS. AppleTalk - je celá séria protokolov od spoločnosti Apple, v súčasnosti existujú 2 verzie týchto protokolov.

3.5.6 Procesy Connectionless
             a Connection-oriented

Najviac súčasných sieťových služieb využíva connectionless (bez spojenia) transportný proces. Tento proces posiela každý packet osobitne, pre každý packet vyberá vlastnú cestu a neinformuje prijímateľa o transporte. Všetky packety sú v cieli poskladané do pôvodného celku, nech cestovali kadekoľvek. Tento proces je označovaný aj ako packet switched (prepínanie packetov).

Connection-oriented (zameraný na spojenie) transportný systém pred začatím transportu akýchkoľvek dát nadviaže spojenie s prjímateľom. Všetky packety cestujú tou istou cestou. Tento proces je označovaný aj ako circuit switching (prepínanie okruhov).