Mysľou v minulosti,
jej tvár
vyludila úsmev.
Mysliac na chvíle,
keď prítomnosť
bola bez chute.
Len spomienky
hriali jej dušu,
v ktorej tlel
plamienok šťastia.

Až pohľad do budúcna,
vrátil ju späť.

Jana Eštoková, 4. B, Obchodná akadémia, Bardejov

Nazvali sme ním
kôpku hlúposti,
ktoré chceme ospravedliniť.

Sloboda je kľúč
od pút,
ktoré sa stali
žalárnikom života.

Aj malého človeka
robí veľkým
jeho srdce.

Snom
bol život ako med,
no realita
sa stala citrónom.

Láska má vždy
pripravený scenár
a hľadá hercov,
čo dokážu ho žiť.

Pravda je viac
ako tisíc krásnych lží
pre radosť.

Jana Eštoková, 4. B, Obchodná akadémia, Bardejov

Samota tichne,
blesk beznádeje.

Nastala noc ....

Ligot sĺz
rozjasnil nebo
a dal noci zmysel.

Jana Eštoková, 4. B, Obchodná akadémia, Bardejov

Tak šialene skrývaná,
v pozadí on.

Tak hlasno šepkaná,
ona s červeňou. 

Tak hrdo cítená,
to oni chceli.

Tak málo dávaná,
na koniec hlavu skloní.

Natália Dudinská, 4. B, Obchodná akadémia, Bardejov

Hlboký nádych,
jemne spojím oči.
Ponorená vo výčitkách

vydýchnutej lásky.
Utopená,

kostnatými palcami
naznačujem

tupé klesanie.
Tuhá bez tepla,

                na dne!

Natália Dudinská, 4. B, Obchodná akadémia, Bardejov

Chce, a predsa áno,
nechce no túži.

Žije, a predsa áno,
nežije no ľúbi.

Dýcha, a predsa áno,
nedýcha no cíti.

Dospieva, a predsa áno,
nedospela v žití.

Natália Dudinská, 4. B, Obchodná akadémia, Bardejov

 Ráno ako ráno,
 deň čo deň
 ja nespím v sne.

 Plaviť nechám sa
 po piesku zelenom,
 po láske zranená.

 Zavriem oči,
 chytám vzduch,
 kúsok po kúsku,
rozoberám dušu.

Natália Dudinská, 4. B, Obchodná akadémia, Bardejov

Dlaň šúcham
drsnou kôrou sem a späť.

Čo sa zodralo, krv zaliala.
Čo zostalo, nechce ma.

Odhoď telo,
pripni list.

Do hĺbky nohy spustím,
až k nebu vystriem palec.

Chcem po ceste stromov ísť-
vždy ďalej a ďalej.

Natália Dudinská, 4. B, Obchodná akadémia, Bardejov

Prikráda sa k teba
pod falošnou maskou. 

Pomaly, postupne, nenápadne.
Zláka ťa do svojich osídiel.

Premyslene rozhodí sieť
plnú lákavých predstáv.

Čo tak lietať ako vták?
Usmievať sa iba tak.

Bolesť, smútok nepoznať.
Možno ani strach.

Ona je však zákerný spoločník.
Postupne ti rozožiera celé vnútro.  

Vidieť ti ju v tvojich očiach,
 sú mútne - bez života.

Pery stratili zvonivý úsmev.
V rukách sa stratil cit

a nohám chýba rázny krok.
Už je z teba iba troska.

V pätách ti kráča biela smrť.
Veril si jej ona ťa zradila.

Prečo?
Chceš to vedieť?
Opýtaj sa svojho srdca.

Adela Rodáková, 4. B, Obchodná akadémia, Bardejov

Spoznal som krásku, s ňou veľkú lásku.
Mali sme sa radi ako dva holúbky v raji.

Bolo to krásne, priveľmi sladké.
Božteky sladké venoval som láske.

Prechádzky dlhé, rozhovory krátke.
Vyznania lásky nádherne zneli.
Boli to chvíle, najkrajšie na svete.

Prišiel čas, keď stratil som hlavu, 
našiel som inú, čo čakal som na ňu.
Radili priatelia, radili známi, zabudnúť na ňu.

Neposlúchol som priateľov, neposlúchol som známych.
Začal som milovať, tú čo čakal som len na ňu.

No neskôr zistil som,  že hlúposť spravil som.
Vrátiť sa k nej začať som túžil.

Dokázala odpustiť priveľkú vinu, a prijala ma naspäť.
Opäť sme si žili, jak dva holúbky v raji. 

Božteky sladké nádherne zneli.
Prechádzky dlhé, rozhovory krátke.
Vyznania lásky nádherne zneli... Boli to chvíle, najkrajšie na svete.

No prišiel čas, keď ublížil som zas.
Bolo to hlúpe, priveľmi kruté.
Zranil som lásku, zranil som city. 
Ublížil som veľmi, ublížil som hlúpo. 

Ublížil som sebe, opustil som svet.
Pobral som sa na ten na ten onen svet,
s myšlienkou možnou, že tam bude lepšie. 

No prišiel som na to, že ublížil som zas,
ublížil som priateľom, ublížil som známym.

Opustil som ich rýchlo, zanechal v nich žiaľ.
Nebolo možnosti, vrátiť sa späť.

A tak sa trápim,stále len trápim.
Nenašiel som pokoja, osamelý som zostal.

Miroslav Slechan, SZŠ Košice

Naša trieda,
to je pojem,
to je sila,
to vám poviem.

Štyri roky nažívame 
v bratskej láske trvalej,
bitky, hádky,
o lá lá,
diagnóza trvalá.

Pri písomke nezradíme,
pomôžeme,
poradíme.

Ide niekto odpovedať?
chlapec, dievča,
to je desať.
Že nič nevieš?
ale nevrav,
napni uši a počúvaj.
Šušu sem a šušu ta,
super známka a hviezdička.

A láska...
Chlapec, dievča za ruku?
Naša triedna: To je pre vás tabu!
...Kde žiješ pani profesorka...
Tam kde Mattoni.
Veď láska sa dá v našej triede
vyvažovať na tony!

Dávid Kaľavský, Gymnázium Krompachy

V nebi bolo obsadené, 
v pekle už nebrali,
a tak k nam našu triednu do očisca poslali.

Dvere triedy otvorí,
sami anjeli.
Bože zmiluj sa,
aby čosi vedeli.

Mäkké i a tvrdé ypsilon,
to je ako Babylon.

Slovina nas nebaví
a tak sme sa radšej všetci
domov pobrali.

Tajne dúfame, že sa raz tá naša triedna
do toho vysnívaného neba dostane. 

Dávid Kaľavský, Gymnázium Krompachy

Oči čierne sťa noc, 
nik nemá pred ňou moc.

Berie čo sa jej páči,
vôbec nič jej nestačí.
 
Keď príde niet pomoci, 
či cez deň, či v noci.

Aj to malé dievčatko, 
zomrelo tiež zakrátko.

Jana Eštoková, Obchodná akadémia, Bardejov

Bol večer a veľmi krásny,
bol priam neuveriteľný.
Všade ticho len stromy,
ktoré vietor kolísal,
akoby si niečo šepkali, 
no nič im nebolo rozumieť.

Tak ako tí dvaja, 
čo sa mali radi.
Chodili, akoby bez ducha,
ale plný lásky a šťastia.
Mlčky na seba hľadeli, 
nič nehovoriac.
Všetko čo chceli vedieť,
našli v druhého očiach.

Tu naraz sadnú si i šuškajú
ako tie stromy.
Nik však nevie o čom, 
no vyzerajú 
ako dve hrdličky,
ktoré chcú navždy ostať
samy a spolu.  

Jana Eštoková, Obchodná akadémia, Bardejov,

Počítač je príma vec,
povie každý jedinec.
Učíš sa s ním jedna radosť,
nepovie ti už ťa mám dosť.

Pozná všetko, tak je veru,
trúfa si aj na ozónovú dieru.
Všetko múdro vyrieši,
nestraší mu vo veži.

Adela Rodáková, Obchodná akadémia, Bardejov,

Čaká na nás veľký svet
toľko známy, spomínaný Internet.
Dozvieme sa všetko,
po čom myseľ prahne,
dovtedy však kým počítač náš,
nedostane kiahne.

Vírus, ten je nebezpečný
no a ruky sťa dve slečny
šikovné byť musia veru
rýchlo písať, mať dôveru.
Počítač je ľudský sen
ľahší je s ním každý deň.

Adela Rodáková, Obchodná akadémia, Bardejov,

S hlasným buchnutím zavrel dvere, zamkol a kľúč si vložil do vrecka. Inštinktívne som ustúpila pár krokov smerom k oknu. Vedela som to. Už od začiatku, pred svadbou. Tušila som, že sa niečo také stane. Nick nebol zlý, ale tie jeho náhle zmeny správania, prudkosť, zvláštny pohľad ... Zadíval sa na mňa očami podliatými krvou. "Kde si bola?"- opýtal sa ma prehnane sladkým a pokojným hlasom. Všimla som si, že za chrbtom drží nejaký lesklý pred-met. Žeby nôž?- preblesklo mi mysľou. Nie, nie, toho by hádam nebol schopný ... "Pýtal som sa, kde si bola?"- zvýšeným hlasom prerušil tok mojich myšlienok. Nervózne si prehrabol strapaté mastné vlasy špinavej blond farby. Od zlosti mu pošklbávalo hornou pe- rou. Zneistela som. Nebol vysoký, mal skôr nízku a štíhlu postavu, no napriek tomu oplýval výraznými fyzickými schopnosťami. Cez dotrhanú špinavú košeľu, pôvodne asi bledomodrej farby, mu bolo pri dýchaní vidieť pravidelne sa napínajúce svaly. Vedela som, že by som sa neubránila. Pohrával sa s kľúčmi, ktoré vytiahol z vrecka širokých čiernych kožených nohavíc. "Bola som v práci, ako vždy, veď vieš ..." "Neklam!"- zreval na mňa. Znovu som ustú pila dozadu. Spravil pomalý pohyb rukou, v ktorej držal ten čudný lesklý predmet. Bol to nôž. Tak predsa. Chcela som spraviť ešte pár krokov, ale - pamätám si už len veľké tresknutie ako keby sa niečo rozbilo a šialený smiech. Snažila som sa vykríknuť, no - nestihla som.

Prebudila som sa na ostré svetlo. Pomaly som otvorila oči. Všetko okolo mňa bolo biele. No nebola som v raji. Vzhľadom na nasledujúce okolnosti môžem povedať - žiaľ. Bola som v nemocnici. Cez biele žalúzie prenikali do izby slnečné lúče. Ležala som na jednoduchej úzkej posteli a namiesto prikrývky som mala len tenkú plachtu. Vedľa mojej pravej ruky stál nočný stolík s nejakými liekmi. Nezaujímalo ma čo je to. Hneď pri ňom bol stojan s infúziou. Všimla som si, že v izbe sú ešte tri postele, ale nik na nich neleží. Bola som sama. Hm, nakoniec, ako po celý svoj život. Miestnosťou sa ozýval pravidelný tlkot môjho srdca, zobrazený na blízko stojacom počítači. O chvíľu vošla sestrička. Oznámila mi, že som mala ľahký otras mozgu. Že vraj to bola nehoda - oznámil to môj milovaný manžel, ktorý tu strávil celú noc. Povedala som, že ho nechcem vidieť, že sa zle cítim ... No ona to komentovala slovami: "Je to len depresia, to prejde ..." Nič nechápala. Nevedela, čo sa mi stalo, čo som cítila ...

Katarína Šipulová, Gymnázium Turčianske Teplice

Bola to chladná jesenná noc. Von fúkal ľadový severák a v diaľke sa ozývalo strašidelné zavýjanie vlka-samotára. Oblohu prekryli tmavé a ťažké mračná, cez ktoré sa márne snažili preniknúť jasné svetlá hviezd. Okolo striebristej luny bol zvláštny zamatový prstenec. Schyľovalo sa k búrke. O chvíľu sa už v okolí rozhostilo mŕtve ticho. Pomaly som sa rozhliadla vôkol seba. Bože môj, stála som blízko Diablovho pažeráka. Ešte pár krokov a ... Nechcem ani pomyslieť, čo by sa stalo. Zaspätkovala som do bezpečnej vzdialenosti. Neviem, prečo som priš- la práve na toto miesto. Vždy som sa mu snažila vyhýbať, no tentoraz akoby ma niečím priťaho- valo. Diablov pažerák je veľmi nebezpečná priepasť. Už mnoho ľudí tu stratilo život. Zo strmých brál je nádherný výhľad na vodopády. Ľadovopriezračná voda sa obrovskou rýchlosťou valí na-dol, naráža na skaly a potom sa roztriešti na tisíce malých kryštálikov. Ak sa však človek chce pokochať touto scenériou, musí podstúpiť aj isté riziko. Bralá sú nesmierne strmé a klzké. Ich steny sú také hladké, až sa zdá, akoby ich v minulosti nejaký obrí človek obrúsil. Aj napriek sivej hmle sa v hĺbke črtalo niekoľko krížov so zapálenými sviečkami. Zazdalo sa mi, že ich pla- mienky sú ľudské duše, ktoré naťahujú ruky do výšky a chcú sa zachrániť z večnej temnoty.

Odbila polnoc. Zrazu tráva ticho zašelestila. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Z kroviska sa vynorila tmavá silueta jazdca na koni. Vtom oblohu preťal prvý "boží posol" a osvetlil tvár prichádzajúceho. Bolo to dievča. Dlhé vlasy medovej farby jej vírili vo vetre. Mra-morovo-biela tvár zvláštne kontrastovala s tmavými očami. Hoc mala líca zmáčané od sĺz, hlavu držala hrdo a vzpriamene, akoby sa nechcela podvoliť a zlomiť pod ťarchou osudu. Mala obleče-né len tenké voľné šaty, no na jej tele nebolo poznať ani to najmenšie chvenie. Zosadla z koňa a nechala ho voľne pásť sa. Bol to krásny čierny žrebec s havraňou hrivou a šibalskými očami. V jeho vznešených pohyboch sa odzrkadľoval ušľachtilý pôvod.

Z neba sa spustil jemný dážď. Zdalo sa však, že dievčaťu to nevadí. Pomalým krokom prešlo k bralám. Znovu sa zablyslo. Blesk však už bol sprevádzaný ohlušujúcim hrmením. Medzitým dievča zastalo na samom kraji skalísk. Zakalený pohľad uprelo na dno rokliny, pravdepodobne na jeden z tých krížov. Potom začalo spievať smutnú pieseň. Zamrazilo ma. Poznala som ju. Tú pieseň spievali miestni mnísi -kartuziáni- no len raz v roku. Na Sviatok zosnulých. Snažili sa tak aspoň na chvíľu privolať k sebe duše svojich blízkych. Teraz som už všetko pochopila. Úbohé dievča.

Jemný dážď sa zrazu premenil na divý a neskrotný lejak. Oblohu opäť preťala reťaz bleskov. Tentoraz udrelo do blízko stojacej vŕby. Ohnivá strela preťala starý strom na dve časti. Pred oslepujúcou žiarou som na chvíľu musela prižmúriť oči. No pohľad, ktorý sa mi potom naskytol, bol úžasný. Akoby sa všetky živly spojili a chceli človeku ukázať, aké sú silné. Sma- ragdová tráva sa prelínala s krvavočervenými plameňmi ohňa. Havraní žrebec začal byť nepo- kojný. Kopytom hrabal zem a šialene erdžal. Zdalo sa, že z pyska mu lietajú iskry. Vyzeralo to, akoby si dievčina až teraz všimla svojho tátoša. Priblížila sa k nemu, vysadla naň, hodila ešte posledný pohľad na bralá a rýchlo odcválala preč.

Pomaly som sa pobrala domov ...

Katarína Šipulová, Gymnázium Turčianske Teplice

Mama, otec, sestra, brat -
to je moje vąetko...
Veď rodinu svoju ma»
je nadovąetko.

Láska matky a die»a»a -
je krásne to pocíti»...
Dobrú mamu mám aj ja,
viem to pochopi».

Mamkina ruka hladí mi tvár
ticho a hladko,
ako keď po zime príde vľdy jar,
vánok ma hojdá sladko.

Prvé slovo a prvý krok,
za to jej vďačím veµmi.
A kaľdú vrásku za môj nezbedok,
prosím, odpus» mami.

Vľdy si stála pri mne,
láskou si ma zahŕňala,
vľdy si bola ku mne
láskavá a spravodlivá.

Pomocnú ruku,
vľdy si mi podala,
starosti so mnou,
starosti si mala.

Za tvoju lásku,
láskou ti ďakujem,             
a vąak spláca» ti ju
dlho s láskou budem.  

Zuzana Fugová, 1.E, Gymnázium P.Horova - Michalovce

                     
Zemplín je môj rodný kraj,
preto je pre mňa naj.

História tohoto kraja,
je zaujímavá od prvého kráµa.

Uľ aj meno mesta náąho
Kráµovsky nám znie:
©iel kráµ Michal, za ním ovce,
a tak vznikli Michalovce.

Dávni naąi predkovia,
ąikovní to µudkovia.

Najradąej sa s hlinou hrali,
hrnce si z nej vyrábali.

Po práci oddych veµký,
na zábavy, na posiedky,
chlapec dievča k tancu zval,
v čardáąi ju vykrúcal.

Ąudia náąho kraja,
srdečný vľdy boli,
pri vítaní im nechýbal,
kúsok chleba a hrs» soli.

Zuzana Fugová, 1.E, Gymnázium P.Horova - Michalovce

                     

Čo je láska?
Krásny cit,
skrýva v sebe
ą»astie a nenávis».
Láska?- nezáleľí na veku,
objaví sa kde len chce,
v podobe akéhokoµvek citu.

Láska matky a die»a»a
je krásne to pocíti»,
mamu svoju mám aj ja,
viem to pochopi».

Láska k svojmu rodisku-
úcta, to je jeden z citov
sú to spomienky k detstvu,
záľitky s rodinou.

Láska chlapca a dievča»a
je najčastejąí z citov,
má v sebe veµa utrpenia,
ale i krásnych záľitkov.

Druh lásky je aj ľiarlivos»,
neverí a ranní,
neodpustí ľiaden priestupok,
pocítią ju raz aj ty.

Druhov lásky je veµa,
spočíta» ich, sa nedá,
niektoré sú krásne
iné zas trápne.
Či chceą, či nechceą,
zasiahne aj teba,
bez lásky si nevieą
predstavi» µudí vôkol seba.   

Zuzana Fugová, 1.E, Gymnázium P.Horova - Michalovce