HISTÓRIA MESTA


Vo veľkomoravskom období sa obyvatelia tejto lokality presunuli do miest dnešného historického centra – Kostolného námestia, k brodu, ktorým prechádzala cez Laborec krajinská cesta. Osada sa úspešne rozvíjala aj po začlenení územia do uhorského štátu. V roku 1977 sa odkryli základy románskej rotundy z čias Veľkomoravskej ríše.

Prvý známy názov Michaloviec je zaznamenaný v listine z roku 1244 ako Myhal. V roku 1290 sa objavuje názov Nogmihal – Veľký Michal, neskôr používaný v maďarskej podobe Nagy Mihály, popri slovenskej podobe Michalovce (1773). Ako sídlo hradného panstva Sztárayovcov mu patrilo 20 obcí, od roku 1418 sa vyvíjalo zemepánske mestečko poľnohospodárskeho charakteru s málo rozvinutými remeslami. Je centrom jedného zo štyroch slúžnvských obvodov Zemplínskej stolice, ktorý id roku 1773 nesie názov Michalovský. V roku 1449 získavajú Michalovce právo poriadať dva výročné trhy. Prekonali nápor husitov, ktorí mesto i hrad dobyli roku 1453. Hrad bol 25 rokov v rukách J. Jiskru. Od 16.storočia bolo mesto pod vplyvom sedmohradských kniežat. Všeobecný úpadok v 17. storočí však postihol aj Michalovce. Od 17. storočia sa už aj tu remeselníci združujú do cechov. V roku 1828 pracovali už 49 remeselníckych dielní. Východoslovenské roľnícke povstanie r. 1831 mesto obišlo.

Agrárna funkcia Michalovciam ostala aj za kapitalizmu po aktivizácii pivovaru, mlynu a tehelne. V roku 1867 získali Michalovce štatút veľkej obce. Určitý rozvoj sa zaznamenal po získaní železničného spojenia (r.1781) aj administratívneho postu okresného sídla (r.1876). Sídlom župy boli Michalovce v r. 1919 – 1923. Po skončení druhej svetovej vojny nastal všestranný rozvoj mesta. V meste vyrástli nové sídliská, vybudovali sa priemyselné závody a v rámci vodohospodárskych úprav východoslovenskej nížiny i Zemlínska šírava.