HISTÓRIA MESTA
Vo veľkomoravskom období sa obyvatelia tejto
lokality presunuli do miest dnešného historického
centra – Kostolného námestia,
k brodu, ktorým prechádzala cez Laborec krajinská
cesta. Osada sa úspešne rozvíjala aj po začlenení územia
do uhorského štátu. V roku 1977 sa odkryli základy
románskej rotundy z čias Veľkomoravskej ríše.
Prvý známy názov Michaloviec je zaznamenaný v listine z roku
1244 ako Myhal. V roku 1290 sa objavuje názov Nogmihal
– Veľký Michal, neskôr používaný v maďarskej
podobe Nagy Mihály, popri slovenskej podobe Michalovce
(1773). Ako sídlo hradného panstva Sztárayovcov mu patrilo
20 obcí, od roku 1418 sa vyvíjalo zemepánske mestečko
poľnohospodárskeho
charakteru s málo rozvinutými remeslami. Je centrom
jedného zo štyroch slúžnvských obvodov Zemplínskej
stolice, ktorý id roku 1773 nesie názov Michalovský. V roku
1449 získavajú Michalovce právo poriadať dva výročné
trhy. Prekonali nápor husitov, ktorí mesto i hrad
dobyli roku 1453. Hrad bol 25 rokov v rukách J. Jiskru.
Od 16.storočia bolo mesto pod vplyvom sedmohradských kniežat.
Všeobecný úpadok v 17. storočí však postihol aj
Michalovce. Od 17. storočia sa už aj tu remeselníci združujú
do cechov. V roku 1828 pracovali už 49 remeselníckych
dielní. Východoslovenské roľnícke povstanie r. 1831 mesto
obišlo.
Agrárna funkcia Michalovciam ostala aj za
kapitalizmu po aktivizácii pivovaru, mlynu a tehelne.
V roku 1867 získali Michalovce štatút veľkej obce.
Určitý rozvoj sa zaznamenal po získaní železničného
spojenia (r.1781) aj administratívneho postu okresného
sídla (r.1876). Sídlom župy boli Michalovce v
r. 1919 – 1923. Po skončení druhej svetovej vojny
nastal všestranný rozvoj mesta. V meste vyrástli
nové sídliská, vybudovali sa priemyselné závody
a v rámci vodohospodárskych úprav východoslovenskej
nížiny i Zemlínska šírava.
|