Niekedy na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sa objavil nový druh elektronickej súčiastky, ktorý od základu zmenil prakticky celú výpočtovú techniku - mikroprocesor. Čo je vlastne mikroprocesor ? Už na prvý pohľad je jasné, že je to slovo zložené z dvoch častí : predpony mikro a slova procesor. Predpona mikro v tomto prípade znamená, že mikroprocesor je jeden miniaturizovaný obvod a slovo procesor znamená, že táto súčiastka dokáže podľa nejakého programu spracovať dáta. Základnou vlastnosťou mikroprocesora odlišujúcou ho od ostatných elektronických odvodov je teda programovateľnosť. Mikroprocesor teda dokáže vykonávať nejaký program. Druhou vlastnosťou mikroprocesora je to, že ide o jednu súčiastku, prípadne malú množinu súčiastok, ktoré navonok vystupujú ako jeden.
Na myšlienke integrovať všetky funkcie procesora do jedného obvodu určite pracovalo viac firiem, prvenstvo však patrí spoločnosti Intel, ktorá začala výrobu prvého mikroprocesora Intel 4004 v roku 1971. Vie sa, že firma údajne nevyvíjala obvod 4004 s cieľom vyrobiť plnohodnotný mikroprocesor, ale s cieľom pripraviť nový obvod pre elektronické kalkulačky. Preto si zvolili štvorbitové slovo obvodu 4004 vhodné pre operácie s číslami v desiatkovej sústave. Nech to bolo už akokoľvek, obvod 4004 bol prvým elektronickým prvkom, ktorého programovateľnosť umožnila univerzálne využitie v množstve najrôznejších logických zariadení. Mikroprocesor vyrobený vo veľkých sériách tak predstavoval významnú úsporu oproti malým sériám špecializovaných obvodov.
Firma Intel samozrejme výhody tohto obvodu využila a už v roku 1972 prišla s obvodom 8008, čo bol plnohodnotný univerzálny mikroprocesor s osembitovým slovom. Zároveň sa na trhu objavili mikropočítačov stavebnice MCS 4 a MCS 8, čo boli súpravy podporných obvodov, ktoré uľahčovali zostavovanie kompletného funkčného zariadenia okolo obvodu 4004 alebo 8008. Do roku 1975 bolo na trhu asi dvadsať mikropočítačových stavebníc, ale Intel si udržal prevahu.
Asi v roku 1974 nová technológia MOS- N dovolila vznik tzv. mikroprocesorom druhej generácie. Tieto boli rádovo desaťkrát rýchlejšie ako ich predchodcovia a mali oproti nim mnohé vylepšenia, napr. zvýšený počet vstupov a výstupov natoľko, že tieto obvody mohli mať oddelenú dátovú a adresovanú zbernicu Mikroprocesory druhej generácie mali tiež zdokonalenú inštrukčnú súpravu, lepšie navrhnutý systém prerušení a obyčajne komunikovali s obvodmi DMA. Pre mikroprocesorové stavebnice bolo treba menej podporných obvodov. Spoločnosť Intel prišla koncom roku 1973 s obvodom 8080, ktorý je typickým predstaviteľom druhej generácie mikroprocesorov. Po necelom roku však prišla spoločnosť Motorola Semiconductors so svojim modelom mikroprocesore Motorola 6800, ktorý mu bol rovnocenným partnerom.
V roku 1976 sa však objavila tretia generácia mikroprocesorov. Tieto obvody sa od svojich predchodcov veľmi nelíšili. Rozdiely boli v rýchlosti, mali zdokonalenú inštrukčnú súpravu, obvody samostatného mikroprocesora už nahradili množstvo funkcií dovtedy používateľných v podporných obvodov. Typickým predstaviteľom tejto generácie mikroprocesorov bol Intel 8085, ktorý sa ale na trhu neudržal. Vývojový tím, ktorý tieto mikroprocesory dovtedy vyvíjal, odišiel a založil spoločnosť Zilog, kde vytvoril vlastný mikroprocesor, preslávený Zilog Z- 80. Ten bol na svoju dobu výrazne lepší ako jeho konkurenti, takže ho môžeme nájsť ešte aj dnes v niektorý jednoduchších zariadeniach, ako sú niektoré automatické práčky, jednoduchšie kopírky, lacné tlačiarne, hračky a iné. Tí starší si iste spomenú na slávny mikropočítač Sinclair Spectrum, ktorý ho tiež využíval.
Tretia generácia mikroprocesorov prakticky ukončila vývoj osembitovej technológie. Jej nástupcom sa stala 16 bitová technológia. Prvý takýto mikroprocesor vyvinula opäť firma Intel v roku 1980 a nazvala ho Intel 8086. Onedlho prišla so svojím 16 bitovým procesorom MC 68000 firma Motorola, ktorý čo sa týka technických vlastností procesor od Intelu prevyšoval, no na trhu sa neuchytil rovnako ako podobné procesory iných firiem. Spoločná vlastnosť 16 bitových mikroprocesorov je najmä dátová zbernica, inak sa tieto procesory od seba dosť líšili. Intel 8086 bol v podstate stále upravený procesor Z-80 na 16 bitov, Motorola 68000 bol výkonný procesor, ktorý sa vlastnosťami približoval skôr k výkonným procesorom vtedajších sálových počítačov. Neskoršie prišiel Intel s vylepšenou verziou 80286.
Ďalším krokom vo vývoji mikroprocesorov v polovici osemdesiatych rokov bol prechod na 32 bitovú technológiu. Využila ju ako prvá Motorola a vyvinula obvod 68020. Tento procesor však väčšina výrobcov ešte nebola schopná použiť vo svojich zariadeniach. Typickými predstaviteľmi 32 bitových obvodov boli až neskorší Intel 80386 a Motorola 68030.
32 bitové obvody už mali veľa zhodných prvkov. Obvod Intel, z dôvodu spätnej kompatibility, bol akousi kombináciou osembitovej koncepcie obvodu, vlastne až doteraz. Druhý diel tejto kombinácie je 32 bitová architektúra. Tieto mikroprocesory mali, samozrejme, 32 bitovú zbernicu, veľmi luxusnú inštrukčnú súpravu, jednotku riadenia pamäte, ktorá umožňuje implementáciu bezpečného operačného systému a čoskoro aj virtuálnú pamäť. Neskoršie Intel vydáva zdokonalený mikroprocesor 80386 so zabudovanou pamäťou cache prvej úrovne a s inými vylepšeniami (ktoré je vysvetlíme pri procesore s názvom 80486). V roku 1993 Intel vyvinul prevratný model 32 bitovej architektúry rozšírený o 64 bitovú dátovú zbernicu s názvom Intel Pentium, neskoršie zdokonalený Pentium MMX, Pentium II, Celeron, Pentium III...