História

Prvé národy, ktoré mali svoju vlastnú mierovú sústavu, boli pred viac ako 3000 rokmi Babylončania a Asýrčania, ktorý čerpali zo skúseností Sumerov. Babylončania mali pravdepodobne už normalizované závažie, hlavne pre zistenie hmotnosti zlatých predmetov. Archeológovia napríklad našli rôzne závažia z obdobia vlády asyrského kráľa Salmanasara. Jedno z nich, tzv. ťažká mína, malo skoro presne 1kg (1,0048kg), kde iné, tzv. ľahká mína, oveľa menej. Dôležité však je , že hmotnosť všetkých nájdených závaží míny boli v rôznych krajinách rovnaké. Už vtedy sa bežné závažia rovnali s našimi dnešnými prototypmi.
Národom s vysoko rozvinutou technikou boli staroveký Egypťania. Zo zabrazení na stenách hrobiek, z ilustrácií papyrusu i z archeologických nálezov poznáme niekoľko typou váh, ktoré starý Egypťania používali. Najčastejšie sa objavuje na vyobrazeniach váha založená na najjednoduchšiom princípe - princípe rovnoramennej páky. Ručné váhy tohoto typu sa objavujú v ranných scénach zabrazujúcich váženie. Váhy sprevádzali Egypt po celú jeho históriu. K vyvažovaniu sa používali bremená z rôznych druhov materiálu. Najbežnejším závažím bol kameň: čadič, žula, diorit, porfyr, syenit, vápenec, pieskovec, kreveľ, hadec a i. V rôznych dobách prevládali rôzne druhy kameňa a to nám dnes pomáha pri dátovaní vzniku závažia. Okrem kameňa sa používalo k výrobe závažia i kov: olovo, bronz, železo. Trvalo pomerne dlho, než závažie z týchto materiálov prevládlo nad kamennými. Behom času však kovových závaží pribúdalo a kamene sa nakoniec len výnimočne, pri zisťovaní hmotnosti veľkých bremien. Kovové závažia veľkej hmotnosti by totiž boli príliš drahé a preto sa dávala prednosť lacnejším kameňom.


Ako vážil starovek

Základnou jednotkou egyptského systému merania hmotnosti bol 1 deben, ktorý mal približne 91g. Deben sa delil na 10 kadetou, neskoršie zvané kite, čo bolo približne 8,8g až 10g. Tak ako sme si my zvykli počítať cenu v peniazoch, Egypťania počítali v hmotnostných jednotkách, ktoré vyjadrovaly presne odvážené množstvo kovu a ktoré im peniaze nahradzovaly.
História merania hmotnosti a objemu však samozrejme neskončila so starovekým Egyptom. I ďaľšie kultúrne národy maly vysoko rozvinuté spôsoby merania hmotnosti. Či to už boli Peržania, Hebrejci, Arabi alebo starý Gréci. Hebrejci používali napr. zlatý talent, čo bolo asi 49kg. Starý Grékovia prevzali večšinu jednotiek od Egypťanov. Za jednotku hmostnosti slúžily v Grécku rôzne talenty. Toto označenie vzniklo z greckeho slova talanton-váha (dnes hmotnosť). Najmenší bol syrský alebo ptolemaiovský talent (asi 7kg), stredný bol antický (26,196kg) a najväčší novogrecký talent (150kg).


Hmotnosť a jej meranie

Každá látka-v ľubovoľnom skupenstve-predstavuje určité množstvo hmoty. To je základnou vlastnosťou rôznych objektov (telies, častíc, fotónov atď.). Hmotnosť je druhou základnou veličinou medzinárodnej sústavy jednotiek SI. Hlavnou jednotkou hmotnosti je jeden kilogram. Pre nás je dôležitá taktiež jeho definícia: Kilogram je rovný hmotnosti medzinárodného prototypu kilogramu, uloženého v Medzinárodnom úrade pre miery v Sévres v Paríži. Na medzinárodný prototyp nadvädzuje niekoľko desiatok kópií. Prototyp kilogramu vyrobila firma C.Longue v Paríži zo zliatiny platiny a irídia v pomere 9:1.


Váha je iba prístroj

Až donedávna sme hovorili, že určitá vec má najakú váhu. To však viedlo k mnoho omylom. Pod pojmom váha sme si predstavovali silové pôsobenie telesa vplivom gravitácie-teda tiaže. Z bežného vyjadrovania však nebolo zrejmé, či ide o kilogram (kr)ako jednotku hmotnosti alebo o newton (N) ako jednotku silového pôsobenia.
Najstaršou metódou určovania hmotnosti (váženia) predmetou použitie závaží zavesených na tyči-tzv. vahadlo. Vahadlo môže byť uchitené uprostred alebo blísko k niektorému koncu. potom hovoríme o váhach rovnoramenných alebo nerovnoramenných. Prístroje ktoré používame k váženiu, sa nayývaju váhy. Sú to meracie prístroje využívajúce pre stanovenie hmotnosti telesa sílu (tiaž), ktorou pôsobí vážené teleso na podložku.
Ľudia po dlhý čas používali rovnoramenné váhy so zavesenými miskami, až v roku 1669 prišiel člen francúzskej Akadémie vied profesor Gilles Person z Robervalu s vynálezom rovnobežníkových balančních váh. Táto konštrukcia však čakala veľmi dlho na svoje uplatnenie, ale neskôr sa veľmi rozšírila. Je to konštrukcia, s ktorou sa stretávame ešte dnes napr. u známych kuchynských váh našich babičiek (váhy s dvoma miskami). Až v 18.stor. vynašiel anglický tesár John Wyatt váhy pre váženie povozou a ťažkých bremien. Boli to mostové váhy zložené z väčšieho počtu prevodných pák.
Dôležitým vynálezom boli desatinné váhy. Zostrojil ich štrasburský váhar Quitenz, a tým dal vzniknúť novým veľmi rozšíreným váham-decimálnym. Devätnáste storočie prinieslo daľší rozvoj váharstva. Váhar Bérangér zostrojil v r.1847 nové balančné váhy, ktoré sa dodnes používajú v domáctnosti. Zároveň boli zostrojené bežeckéváhy, ktoré sa v tej dobe nazývali rychlováhami, pretože sa nemuselo zdĺhavo manipulovať s ručným kladením závažia na misku. Bremeno sa vyvažovalo posúvaním bežca po stupnici. Až začiatkom 20.stor.sa začali vyrábať nové rýchlováhy na sklonnom princípe. Boli rýchlejšie, pretože namiesto nastavovania bežca stačilo položiť bremeno na misku váh a váhy samy po vychýlení sklonného váhadla ukázaly na stupnici výsledok. Tieto váhy sú dodnes najrozšírenejšími váhami používanými v obchode a priemysle.
Všetky typy uvedených váh sú váhy pákové a sú založené na mechanickom princípe vyvažovania bremena. Hoci majú často veľmi dokonalé konštrukcie, niektorým účelom nevyhovujú. Pákový mechanizmus sa totiž vyznačuje určitou zotrvačnosťou a váženie trvá určitý čas. Preto ľudia začali hľadať nové princípy merania hmotnosti.
Miesto vyrovnania hmotnosti dvoch závaží-bremeno a vyvažovacie závažie-bolo použité meranie deformácie tuhého telesa pri určitom zaťažení. Tak vznikly váhy pružinové, torzné, hydraulické a neskoršie, keď sa začala uplatňovať elektrotechnika a elektronika, váhy elektromechanické. I keď prvý patent na elektromechanický snímač pochádza už z roku 1908, začaly sa tieto váhy vuvíjať v USA najprv pred 2.sv. vojnou a v Európe dokonca až po nej. Boli najprv menej presné ako pákové váhy ale až potom sa začínajú svojimi vlastnosťami vyrovnávať pákovým váham. V súčasnej dobe sa ako snímače deformácie merného telesa začínajú používať polovodiče. Zároveň vznikajú taktiež nové princípy merania tiaže. Je to napr. princíp merania frekvencie kmitajúcej zaťaženej struny, merania uhlu vychílenia rotujúceho telesa pri zaťažení apod. Zdá sa, že vývoj váh neni ešte ukončený a pokračuje ako ostatné meracia technika a vývoj celého priemyslu.

Rozdiel medzi hustým a riedkym

Sú látky, u ktorých veľmi ľahko rozoznáme,či su husté alebo riedke. Napríklad med a voda. U niektorých je to už obtiažnejšie a u niektorých sa to dá určiť len veľmi ťažko. Preto vedci stanovili, čo to hustota je, a jak je možné ju presne stanoviť. Čo teda hustota vlastne je? Hustota je množstvo hmoty v danom objeme. Ak poznáme objem tuhej látky alebo kvapaliny, musíme potom určiť jej hmotnosť. Podielom hmotnosti a objemu nám výde hustota. Hlaunou jednotkou hustoty je 1kg na 1m³. Poznať hustotu látky je dôležité v rade chemickom a priemyselnom procese. Prístroje používané k meraniu hustoty sa nazývavajú hustomery. Najjednoduchším hustomerom je plavák s driekom. Na drieku je vyznačená stupnica, s ktorej môžeme okamžite určiť hustotu kvapaliny. Čím nižšia je hustota, tým hlbšie je hustomer ponorený.