Históriu a vývoj počítačov by sme mali datovať možno od roku 1614, kedy Napiérov objavil logaritmy, logaritmické pravítko bolo storočia symbolom inžinierov, po nástupe mikropočítačov sa stalo relikviou.

Počítače 0. generácie pracovali na princípe elektromagnetického relé, ktoré využívalo 2 stavy a teda pracovali v dvojkovej sústave. Nemecký inžinier Konrád Zuse zostrojil elektromechanický počítací automat Z-1, neskôr Z-3, ktorý sa skladal z 2600 relé a rýchlosť 1 výpočtu trvala niekoľko sekúnd. Vstup bol realizovaný klávesnicou, výstup pomocou žiarovkového zobrazovača. Počítač bol zničený pri bombardovaní Berlína.

Na americkom kontinente profesor matematiky na Harwardskej univerzite a zakladateľ firmy IBM Howard Aiken uviedol v roku 1944 do prevádzky monštrum pod nátvom MARK I. Vo vnútri 5,5t pracovalo 3500 relé, mal dĺžku 15m, sčítanie dvoch čísel trvalo 1/3s, násobenie 6s. Stroj pracoval v 10-kovej sústave a pracoval na vývoji atómovej bomby. Neskôr zostrojil počítače MARK II a MARK III.

Vývoj prvého elektrónkového počítača si vynútila vojnová situácia, keď bolo potrebné urýchliť výpočty balistických dráh striel. V roku 1946 bol uvedený ENIAC, postavený z 18000 elektróniek, chladených 2 leteckými motormi. 30t monštrum spotreboval na žhavenie 140kW, robil za 1s 5000 čítaní, 300 násobení, pracoval v 10. sústave (10 elektróniek - každá predstavovala jednu cifru), pamäť sa nastavovala (programovala) 130 prepnačmi. Jeho výkon dnes dokáže nahradiť IO na čípe veľkom ako necht malíčka.

Slabiny naprogramovania ENIACu si uvedomoval "otec počítačov" John von Neumann(1903-1957). Formuloval zásady tvorby počítačov:

1. Počítač sa nemá prispôsobovať programu, musí byť univerzálny
2. Program musí byť uložený v pamäti počítača.
3. Program sa vykonáva sekvenčne.

V roku 1948 bol objavený tranzistor, ktorý nahradil veľkú elektrónku, pričom zmena stavu tranzitora sa udeje za 1 nanosekundu. Počítače tejto generácie pracovali s magnetickými pamäťami, vnútorná pamäť bola zložená z feritových jadier (1 jadro - 1 bit) a využívala tzv. deštruktívne čítanie.

Programy sa písali v nižších programovacích jazykoch, počítače úlohy spracovávali dávkovo, slúžili hlavne na hromadné spracovanie dát, ako aj vedecko - technické výpočty.

V roku 1964 vznikol plát kremíka, na ktorom bolo prepojených rádovo 100 aktívnych prvkov, ktorý bol nazvaný ako integrovaný obvod.

Podľa počtu prvkov na doštičke rozoznávame tzv. hustotu integrácie:

• SSI - single scale integration - 100 aktívnych prvkov
• MSI - midle scale integration - 1000 aktívnych prvkov
• LSI - large scale integration - 10000 aktívnych prvkov

Počítače využívali diskové magnetické pamäte, vyrovnávacie pamäte, operačnú pamäť na princípe IO, viacužívateľské OS, asynchrónne spracovanie žiadosti o prerušenie z periférií, programovalo sa už vo vyšších programovacích jazykoch. Za 1s bol schopný počítač 3. generácie vykonať 10000 - 100000 inštrukcií. Počítač obsluhoval tím operátorov, bežný programátor sa k takému počítaču ani nedostal.

V roku 1980 vysoká hustota integrácie (VLSI - very large scale integration) natoľko zmenšila rozmery počítača, že mohol byť umiestnený na stôl, prvý počítač bol "ušitý" na jednoužívateľský jednoúlohový operačný systém DOS a mal označenie 8088. Na 1 cm² bolo umiestnených až 100000 prvkov. Začala éra 8-bitových počítačov.

Mikroprocesor s označením 80286 však pracoval už so 16-bitovým slovom, 80486 s 32-bitovým slovom.

Mikroprocesor s ultra vysokou hustotou integrácie (ULSI - ultra large scale integration - 5 miliónov akt. prvkov) napr. od firmy Intel je skôr známy pod názvom "pentium". Pracuje už s 64 - bitovým slovom, oproti zásadám von Neumanna vykonáva inštrukcie paralelne vďaka "pipeliningu" a je schopný vykonať za 1 sekundu v závislosti od taktovacej frekvencie až 10 miliónov inštrukcií.

Napriek neustálemu zmenšovaniu rozmerov, zvyšovaniu počtu akt. prvkov a zvyšovaniu taktovacej frekvencie, existuje isté obmädzenie - rýchlosť svetla! (Svetlo prejde vo vákuu za 10^-10 sekundy len 3 centimetre.) Preto zvyšovať výkonnosť je možné len paralelnými systémami - viacerými mikroprocesormi, ktoré si vedia úlohy "podeliť medzi seba". Ale to už nie je história, ale súčasnosť!