Drogy, ekológia, xenofóbia, antisemitizmus,...
Alarmujúce témy nás vyzývajú, aby sme o nich diskutovali. Napíąte aj vy svoj názor. A tu je prvý príspevok:

Keď Júda Rubenstein oznámil svojej priateľke, že ju otec zasnúbil s jej bratrancom Omarom, Jasemin tomu nechcela uveriť. Ale ukázalo sa, že je to pravda. A tak sa začal odvíjať dramatický príbeh. Júda a Jasemin sa rozhodli ujsť za hranice. Najskôr zo Sýrie do Jordánska a odtiaľ cez Palestínu do Európy. " Mám strach", priznala sa malá Mohamedánka, keď opúšťali rodnú dedinu. Niekto ich však spoznal a povedal o úteku Jasemininmu otcovi. Ten hneď informoval políciu, že sa blížia k jordánskym hraniciam. A práve tam utečencov chytili. Dve hodiny ich tam držali. "Nezabudni, že ťa budem vždy ľúbiť. Aj keď budeš Omarova žena," prisahal mladý Žid. Ale to už prišiel nemilosrdný otec. Prikázal, aby Júdu odvliekli do väzenia. A nad Jasemin vyslovil rozsudok: "Pozajtra sa vydáš za Omara!" Proti svojej vôli kráčala Jasemin vo svadobnom zástupe. Bola bledá, oči mala opuchnuté. Keď sa blížili k mešite, po líci sa jej skotúľala slza. Vtedy k nej pribehol malý chlapec. "Neplač, princezná." Nebadane jej vložil do dlane pokrčený lístok. Keď už boli v mešite a Jasemin zostala medzi ženami, rýchlo si lístok prečítala. "Júdu popravia. O tretej na námestí." Kolená sa jej podlomili, hlava zakrútila. "Musím ísť na toaletu." vyhŕkla. Tam si vyzliekla svadobné šaty. Iba v bielej blúze a spodničke sa prepchala cez úzke okno von. Ostré kamienky sa jej zadierali do nôh. Obzerala sa za seba. Krv. Nohy ju pálili. Asi o desať minút vbehla medzi divákov postávajúcich na námestí. "Júda!" skríkla. Všetci sa zmätene obzreli. "Jasemin," zašepkal Júda. Nemilosrdný popravca kopol do dreveného súdka. Jasemin vykríkla. Z davu začula hlas svojho otca. Dala sa znovu do behu. Teraz už život pre ňu nič neznamenal. Zastavila sa až pri vodopáde. "Jasemin, dcérka, už ti nikdy neublížim! Neskáč! Nech mi je Alah svedkom! Nemusíš si vziať Omara!" prosíkal otec. Obzrela sa za seba. V tej chvíli sa jej noha pošmykla a ona sa s vystretou rukou k nebu a hrozným výkrikom rútila do smrteľných hlbočín. Ľudia, ktorí stáli dolu, telo úbohej Jasemin vytiahli na breh. " Život mala pred sebou!" Zvolal otec zúfalo. "Nebyť mňa, tak žije!" Jej matka len ticho poznamenala : " Teraz už je neskoro. Počujete ten spev vodopádu ? Znie ako tá nebeská hudba. Myslím, že Jasemin a Júda sa už stretli."

Ivana Popluhárová, Škola knihovníckych a informačných štúdií, Bratislava

Tento príbeh je z čias, keď moja mama bola ešte mladá.

V malej dedinke pod Tatrami bývala kedysi veľká chudoba. Žilo sa z toho, čo sa im urodilo na poli. V tejto oblasti sa najviac darilo ľanu, z ktorého ženy po večeroch priadli nite a tkali plátno. Takmer každý mal krosná, tak ako dnes televízor.

Stalo sa to v jednej viacpočetnej rodine. Poľa mali málo a aby uživili deti a mali si čo obliecť, zasiali si ľan aj obilie. V ten rok bola mimoriadne bohatá úroda. Prekrásny ľan narástol do veľkej výšky a všetci sa tešili z úrody. Aj táto chudobná rodinka si pochvaľovala, že si budú môcť dovoliť čo-to speňažiť. Ľudia nielen obdivovali svoje polia, ale ich aj úzkostlivo strážili.

Vypukla však druhá svetová vojna a vyhlásili mobilizáciu. Chlapi sa zišli v krčme niečo si vypiťť a rozlúčiť sa. Potúžili sa ja dedinskí mládenci, ktorí sa tiež chystali k vojsku. Báli sa, že sa z vojny viac nevrátia. Keď už mali dosť pod čapicami, rozhodli sa niečo urobiť, aby na nich dedina dlho spomínala. Popri ceste domov im padol do oka krásny ľan. Dovtedy ho rozdupávali a ničili, kým k zemi nepadla aj posledná byľ.

Ráno dedinčania zistili, že to bolo políčko chudobnej rodiny. Najmä stará mať oplakávala zničenú úrodu a v zúfalstve vyriekla : "Bodaj by ste si na tej vojne obe nohy dolámali, aby ste viac chodiť nemohli !"

Kliatba nedala na seba dlho čakať, i keď ľudia na ňu dávno zabudli. Pomáhali si v biede ako sa len dalo. A keď kostolný zvon oznámil koniec vojny, začali netrpezlivo očakávať mužov, ktorí to peklo prežili. Vrátili sa aj traja kamaráti, čo kedysi ľan poničili : jednému chýbala noha, druhí dvaja o ne prišli neskôr, keď im pri neopatrnom narábaní vybuchla mína.

Tak sa vyplnila kliatba starej mamy, ktorú ani nemyslela vážne, len ju vyslovila v hneve a zúfalstve.

Škola knihovníckych a informačných štúdií, Bratislava

Zvečerieva sa. Neskorý súmrak zaľahol na krajinu a úplne ju pohltil. Dlhým, svižným skokom preklenul priepasť deliacu dni od nocí. Už po stáročia bojuje Temná kráľovná so Slnkom o žezlo vlády, no ani jeden z nich tú vojnu vyhrať nemôže. Prisilní sú to súperi. Ohnivá guľa však už dávno opustila tento svet a nechala ho napospas iným silám. Priepasť je hlboká, tmavá. Zo samého vnútra vychádzajú na povrch srdcervúce vzlyky. Niet ľudského ucha, ktoré by ten nárek vládalo počúvať.

Pomaly sa blíži noc. Hlboká, pokojná noc. S odvrátenou hlavou prenesie sa ponad priepasť utrpenia. Ľadovým bozkom utíši stonajúcu ľudskú háveď na jej dne. Milosrdná noc. Noc, ktorá zbavuje ľudí ich trápení. Noc, ktorá schladí kropaje potu, čo na ich tvárach zanechala ťažká práca. Noc prinášajúca odpočinok. Noc, ktorá svojím zamatovým čiernym plášťom zakrýva ich hriechy a prečiny.

Tisícky hviezd na nebi zažalo svoje svetlá. Je najvyšší čas. Ich kráľovná práve zasadla na trón. I mesiac, jej tichý spoločník, zaujal už svoje miesto. Noc čo noc verne sprevádza svoju paniu na cestách. Jeho striebristé lúče preniknú cez nekonečnú tmu a ako jemný snivý prášok prikrývajú krajinu.

Oblohu preťali oslepujúce reťaze bleskov. Tmavé mraky sa roztrhli. Dlhé štíhle prsty sťa dýky zarezávali sa do ich tela. Z rany kvapká na zem priezračná krv. A prsty trhajú, driapu ďalej oblaky. Ruky odeté v sivom hodvábe, uzreli svetlo sveta. Jak dva hady zvíjajú sa vo vzduchu. A Temná kráľovná všetko svojím plášťom zakrýva; necháva nevidené, nepočuté... Zrazu strieborné krídlo zažiarilo v hustej tme. Rana sa ďalej trhala a krv v čoraz hustejších prúdoch kropila smädom trýznenú zem. To ona prichádza. Vykupiteľka. Teraz už celá vystúpila z oblohy . Rana sa zavrela. Dážď ustal. Okolie potemnelo. Hviezdy stlmili svoje svetlá. Nad krajinu sa zniesla smrť.

Pochmúrne ráno. Nite mliečneho závoja popretkávali okolitý priestor. Podlízavá hmla sa plazí pri zemi. Necudne sa vkráda aj do najtajnejších zákutí ľudskej duše. Uprostred prázdna stojí človek. Dlhé nechty hmly sa mu zatnú rovno do srdca. Pichľavá bolesť mu nedá nadýchnuť. Rozbehne sa. Ona je však všade. Teraz mu už nedovolí vymaniť sa z jej náručia. Čím ďalej beží, tým viac sa zamotáva do jej siete. Zrazu zastane a zmätene sa rozhliada. Nič sa nehýbe. Z diaľky k nemu dolieha ozvena jeho vlastných krokov. Mŕtvolné ticho zalialo svet. Vníma zvuk svojho zrýchleného dychu. Zmocňuje sa ho strach. Plný desu hľadá v tej nekonečnej záplave pokoja nejakú živú bytosť. Márne. Obruč sa definitívne uzavrela. Zostal sám.

Kovová bránička sa so škripotom otvorila. Vchádza do vnútra. S ťažkým srdcom robí prvý krok a prekračuje hranicu domova života a smrti. To miesto mu bolestne pripomína minulosť. Vie však, že to musí urobiť. Inak jeho duša nikdy nenájde pokoj. Uprie zrak na vysoký drevený kríž. Zrazu vietor rozviaže stromom jazyky a pozhasína žiarivé plamienky sviečok. Ľudia sa pohoršene obracajú, hľadajúc vinníka, ktorý narušil posvätné ticho. Cíti na sebe desiatky nevraživých pohľadov. Skloní hlavu a ide ďalej. Nik si ho viac nevšíma. Akoby ani nejestvoval. Tí ľudia ho tu nechcú. Vedia, že medzi nich nepatrí. Už dávno nemá čo robiť na tomto svete. On však nemôže odísť, kým nevykoná to, čo mu bolo predurčené. Dlhé roky trvá jeho trápenie. Tisíckrát oľutoval svoje hriechy. Tisíckrát ponúkal Smrti holý život. No zomrieť mu nebolo súdené. Vlastná matka prekliala ho na smrteľnej posteli. A on si kruto odpykáva svoj trest. Pekelné muky prežil tu na zemi. Ako vyvrheľ ľudskej spoločnosti. Odsúdený na samotu, pohŕdanie. Zašliapaný červ v blate pohany a zloby. No teraz už na tom nezáleží...

Zmráka sa. Ovzduším sa nesie prenikavá vôňa ihličia a tymiánu. Cintorín sa ponoril do tmy. V temne sa pokojne mihotajú milióny jantárových a rubínových svetielok. Ľudia už akosi podvedome stíšia hlasy a rozprávajú sa medzi sebou šeptom. Prechádza bludiskom kovových krucifixov. Mráz mu prebodáva celé telo. Už ďalej nevládze. Únava mu podlamuje kolená. Pomaly saje z neho sily. Každý nový krok mu spôsobuje obrovské utrpenie. Napokon zastane pred opusteným tmavým hrobom. Smutne pôsobí holá kobka medzi morom vencov. Niekto sa zľutoval nad úbohou dušou a zapálil jej sviečku. Nemilosrdný vietor však už dávno uhasil plameň života. Položí kvety na matkin hrob a znovu zažne sviecu. Plameň vyskočí do výšky, akoby sa chcel dotknúť samotných nebies. Padne na kolená a plače.

Cintorín je prázdny. Na hroboch dohárajú posledné sviece. Svet sa ponoril do hlbokého ticha. Len pri jednom hrobe kľačí človek. Blýska sa. Z oblohy sa spustí hustý lejak. Ťažké kvapky mu zmáčajú telo. Na spánkoch pocíti studený dotyk pier. Ktosi ho volá. Čierny anjel otvára pred ním svoju náruč. Omámený na jeho krídlach vznáša sa k nebesiam. Opúšťa pozemský svet a blíži sa k priepasti zatratenia. Žalostný nárek driape mu dušu. Smrť klesá s ním do útrob diablovej tlamy. Pekelný oheň vyšľahol z priepasti a Smrť vyletela naspäť k oblakom.

Na obzore sa zjavila ohnivá guľa. Slnko zapálilo svoje zore. Zlatisté lúče trhajú čierny plášť a vyháňajú Temnú paniu z tohto sveta. Jej moc sa rozplynula. Jasné svetlo objalo krajinu. Nastal nový deň.

Katarína Šipulová, Gymnázium Turčianske Teplice

Eutanázia je už veľmi starý problém. Jej najznámejším vykonávateľom bol doktor Kevorkian.

Tohto lekára veľakrát obvinili a následne zbavili viny. Posledné odhalenie vrážd z milosti malo za následok jeho uväznenie. Tento prípad doktora Smrti rozpútal širokú diskusiu o eutanázii. Je to vražda alebo vykúpenie? Má človek právo na dôstojnú smrť alebo má trpieť v mukách? Veľa doktorov eutanáziu odsudzuje. Ale prečo? Veď práve oni by mali byť jej zástancovia, keď vidia denne toľké utrpenie.

Ďalším, kto eutanáziu odsudzuje, je cirkev. Hovorí, že jedným z desatoro prikázaní je nezabiješ. Ale v Biblii sa tiež píše, že si máme pomáhať. A nie je to pomoc, keď zbavíme utrpenia nevyliečiteľne chorého človeka? Keď trpiacim príbuzným prinesieme konečne pokoj? Mnohí odporcovia eutanázie sa zamýšľajú nad tým ,či eutanáziu nebude možné zneužívať. Je možné považovať trpiaceho človeka pod vplyvom liekov za schopného plného vedomia?

Veľa štátov sa už zaoberalo touto otázkou, ale zatiaľ iba jeden európsky štát ju povolil- Holandsko.

Ako každá problematická vec, tak aj eutanázia má klady a zápory. U mňa prevládajú tie klady. Podľa mňa je takáto smrť vykúpením.

Juraj Májek, ZŠ Lazaretská 3, Bratislava

Droga. V poslednom čase slovo - po slove ,,politika", skloňované vari najčastejšie. Nájdeme ho na plagátoch s veľkým ,,STOP!". Nespočetne ráz sa na nás valí z elektronických médií, či tlače. Pomaly to začíname brať ako súčasť nášho života, neuvedomujúc si, že je skutočným peklom, ak sa jeho obsah stane aktuálnym obsahom nášho bytia.

Droga k nám prichádza nebadane, niekedy úplne nevinne v podobe prvého pohárika alkoholu, či prvej tajnej cigarety. Prichádza k nám pod rúškom nevinnej automatovej hry, či v snahe nepokaziť dobrú ,,párty", kde mariška koluje z úst do úst. Cigaretka na dva ťahy… Jej zradnosť si neuvedomujeme, veď o jej neškodnosti nás z času na čas začne presviedčať i populárna osobnosť, o ktorej si myslíme, že je ,,IN". Ako môže škodiť niečo, čo keď je pod kontrolou, je skôr inšpirujúce, povznášajúce, dotvárajúce ten správny ,,image"?! A my to predsa budeme mať pod kontrolou vždy! Akože ináč. Čo na tom, že hranica kontroly sa posúva stále ďalej a ďalej a to, čo je pre iných pohoršujúce a zdraviu škodlivé sa nám zdá ako nevinné vyhodenie si z kopýtka. Čo na tom, že keď sa nám minú úspory začneme okrádať cudzích i najbližších, nerozpakujeme sa použiť hocijaký spôsob, aby sme si drogu zadovážili. Ale ešte stále nie sme závislí! To len máme malú depresiu, ktorú keď prekonáme, zase bude všetko v poriadku. Lenže depresia strieda depresiu, blbý deň je už skoro každý a vôbec nikto nám už nerozumie - okrem tej najvernejšej kamarátky - DROGY. A niektoré uzavreté kamarátstva sú smrteľné. Hovorí sa, že rodičov si človek nevyberá, ale kamarátov áno.

A preto jedinou šancou , ako prežiť plnohodnotný, zdravý život je povedať kamarátstvu s drogou rázne ,,NIE". Nedať sa opantať jej slastným pocitom, ktorým nám zo začiatku vzťahu klamne sníma ťarchu problémov z pliec. Nechať ju ísť vedľa nás, ako niečo o čo nestojíme, čo náš život nielenže neobohacuje, ale nestojí ani za povšimnutie. Mať s ňou tú najlepšiu a jedinú skúsenosť - vôbec žiadnu!

Silvia Tkáčová, ZŠ Park Angelinum, Košice

"Frajer je ten kto odolá , nie ten kto podµahne"

Začalo sa to vąetko nevinne. Nebavila ma ąkola, večné hádky s rodičmi, iste to mnohí z Vás poznáte, veµa voµného času, proste nuda . No a nudu treba nejako zabi». Naąiel som si partiu "priateµov ", s ktorými sme voµný čas začali vyplňova» návątevami rôznych barov a diskoték. Trvalo to taký rok a pol. Zo začiatku nás tie zábavy bavili, bola to sranda, boli holky, peniaze, proste vąetko po čom túľi mnoho mladých µudí, ale postupom času to uľ vąetko bolo vąedné, jednoducho nudné no a znova tá istá nuda. Povedali sme si, no čo s ňou?

Raz priąiel jeden kamoą, ktorý nám doniesol priniesol trávu. A my v nádeji, ľe bude znova sranda a zábava sme si zapálili. Samozrejme zapáčilo sa nám to. Veď to bol stav, ktorý nám prináąal takzvanú nirvánu. Najprv to bolo raz za dva týľdne, potom raz za týľdeň, a tak sa to stupňovalo, aľ kým to nebolo také, ľe som si zapálil ráno, potom to zo mňa vyąlo, dal som si znova a znova, aľ som skončil tak, ľe mi tráva nedávala vôbec nič. Mnoho mladých µudí si myslí, ľe marihuana nie je droga, na ktorej sa človek môľe sta» závislým. Hovoríte si: "ja to mám pod kontrolou", môľem s tým presta», kedy budem chcie», ale to vôbec nie je tak. Nie je to tak, pretoľe jedna cigareta marihuany vydrľí v krvi asi 30 dní. Potom keď to vyprąí úplne, máą chu» si ju zapáli» znova. No a vtedy zis»ujeą, ľe si závislý. Tak to bolo aj so mnou.

Marihuana mi uľ nič nedávala, a tak som zháňal niečo lepąie, tvrdąie. Najprv to bol pervitín tzv. perník, niekedy LSD, ale toho som sa bál, ľe príde nejaký zlý stav a ja sa zabijem. Tak som začal s heroínom. Bolo to fajn, nepopieram, ale potom, keď neboli peniaze a začali prichádza» abs»áky, bolo to hrozné. Vykrádali sme autá, obchody, predával som z domu veci, poľičiaval som si nenávratné pôľičky, klamal som µudí.

Rodičia si najprv nič nevąimli, stále mi naleteli keď som ich oklamal. Keď sa doma náhodou nahodila téma o drogách, tak som večne rozprával, ľe je to svinstvo, ľe by som sa k tomu nikdy neodváľil, atď. Je to tak, narkoman je najlepąí klamár. Dokáľe oblbnú» človeka tak, ľe toho by ani nenapadlo, ľe je to klamstvo.

Raz som dokonca vykradol aj svoju vlastnú starú mamu. Starká spala u nás doma, ja som jej vybral kµúč z kabáta a ąiel som ju vykradnú». Potom som priąiel domov, kµúče som vrátil naspä» a tváril som sa akoby sa nič nestalo. Rodičia si to vąimli aľ keď začali z domu miznú» peniaze a rôzne veci - rádio, video, veľa, atď. Mamina s otcom boli z toho zranení a neą»astní, dohovárali mi, ale ja nič. No musím prizna», ľe ich mám veµmi rád. Keď som bol na tom eąte dobre, stále som im rozprával, ľe ich veµmi µúbim, ale ak ste závislý, neviete čo je to ma» rád. Nič vás nezaujíma, len ako dosta» svoju dávku. Napríklad aj mama mala 200 Sk v peňaľenke a to sme mali z toho vyľi» celý týľdeň, dokázal som ju oklama» tak, ľe mi tie peniaze dala. Keď to zistili, tri mesiace mi to trpeli, ale potom keď boli so silami na konci, vyhodili ma z domu. Len vtedy, keď som bol na ulici, zistil som, ľe nemám kam ís», stratil som rodinu, priateµov a aj prácu .

Pouličný ľivot bol drsný, ľil som z odpadkov, robil som rôzne pouličné práce, nebudem rozpráva» aké, aby som mal na dávku. Je to straąné, keď som sa ocitol sám. Po týľdni som priąiel za mojimi rodičmi s rozhodnutím, ľe s tým skončím. Oni boli ochotní mi pomôc». Najprv sme to skúąali domácou liečbou. Mamina si vybrala dovolenku z roboty, aby bola so mnou. Bolo to hrozné. Abs»áky, ktoré priąli po pár hodinách boli straąné. Bolí vás celé telo, vlasy, nechty, proste vąetko. O psychickom stave ani nehovorím. Boli to hrozné stavy. Raz som sa dokonca pokúsil aj o samovraľdu. Mama varila obed v kuchyni a ja som sa pokúsil podreza» si ľili. Naą»astie sa mi to nepodarilo, pretoľe mama ma pri tom prichytila. Hneď po tom mi rodičia vybavili miesto v liečebnom ústave pre závislých.

Teraz po prísnom liečení som v doliečovacom ústave v dedine Koą, ktorý je naąím druhým domovom. Máme tu kaľdý svoju prácu a zvieratko, o ktoré sa staráme. Chodíme pomáha» starąím µuďom do dediny, ktorí nám za urobenú prácu pripravia nejakú dobrotu. Nikdy od nich nezoberieme peniaze. Učíme sa tu ľi». Staviame si nové základy do nového ľivota, ktoré potom, keď sa dostaneme do nového ľivota, začneme vyuľíva». Je tu fajn. Teraz som čistý uľ ąiesty mesiac. Dúfam, ľe keď sa vrátim do beľného ľivota tak tam aj ostanem, pretoľe som eąte stále, aj vľdy budem narkomanom, ale abstinujúcim narkomanom.

Prosím Vás aby ste mi drľali palce na ďaląej ceste môjho ľivota. A nakoniec by som Vám dal jednu radu: Váľte si svojich rodičov, vaąich ozajstných priateµov, tých si treba naozaj vybra» a hlavne sa nikdy neuchyµujte k droge. Či uľ z tej spomínanej nudy alebo problému, ktorý sa vľdy dá nejako vyrieąi», hlavne sa o tom treba vedie» porozpráva» a uľ vôbec nie z frajeriny, pretoľe frajer je ten kto odolá, nie ten kto podµahne. Prajem Vám veµa ą»astia do budúceho ľivota.

Toto je výpoveď abstinujúceho narkomana, ktorý spolu s ďaląími dvoma abstinujúcimi narkomanmi a riaditeµom doliečovacieho strediska v Koąi viedli besedu v Gemerskom osvetovom stredisku v Roľňave s mládeľou z rôznych stredných ąkôl, na ktorej sa zúčastnili aj naąi ľiaci.

Miroslava Schniererová, 1.A Gymnázium Roľňava

Čo je to zdravie? Vieme si na túto otázku odpoveda»? Nad touto otázkou sa zamýąµame aľ vtedy, ak zdravie stratia naąi príbuzní alebo my sami.

Medzi najzákernejąie ochorenia patrí choroba zvaná rakovina. Snáď v kaľdej rodine uľ niekto ochorel alebo zomrel na rakovinu. Smutno bolo aj v naąej rodine, keď na túto chorobu ochorel dedko mojej mamky, pretoľe to bol človek blízky a mali sme k nemu veµmi pekný vz»ah. Práve cez tento pocit sa pozerám aj na ostatných µudí s týmto ochorením.

Kaľdý rok naąa ąkola organizuje v rámci Dňa narcisov návątevu onkologického oddelenia, ktorej som sa zúčastnila aj ja. Najprv sme vąetci mali strach, ako nás títo µudia prijímu. Pani učiteµka nám v ąkole vysvetlila, ako sa asi máme správa» a čo poveda». Eąte teraz mám pred sebou tú chodbu,po ktorej kráčam s narcisom v ruke. Pán primár , ktorý nás sprevádzal mi rukou naznačil, ľe mám vojs». Voąla som do jednej z izieb s úsmevom na tvári, ktorý zakrýval môj nepokoj. Pacienti boli veµmi prekvapení z náąho príchodu. Pristúpila som k pacientke, nemala ani tridsa»pä». Jej tvár si budem veµmi dlho pamäta». V jednej ruke som drľala kvet a druhú ruku som jej podala. Keď som sa dotkla jej dlaní a pozrela do očí, zbadala som tam dva malé, ale jasné plamienky , ktoré ľiarili ako hviezdičky v tmavej noci, ruky mala teplé, bolo z nich cíti» priateµstvo a lásku. Podala som jej kvet so slovami: "Toto je kvet jari, ktorým som vás priąla poteąi» a zapria» veµa ą»astia a zdravia, aby ste sa nikdy nevzdali." Pani sa usmiala tak sladko a v očiach sa jej eąte viac rozhoreli plamienky, ľe som neodolala a usmiala som sa aj ja. Nemusela hovori» nič, jej oči to povedali za ňu: "Ďakujem!" Vąetok nepokoj zo mňa spadol. Keď som sa vrátila spä» na chodbu, cítila som takú rados» a ą»astie ako eąte nikdy pred tým. Pani učiteµka mi dala ďaląí kvet, najprv som na ňu nechápavo pozrela, ale potom som zamierila k inej izbe. Voąla som dnu, ale v izbe bola iba prázdna posteµ. Pán primár, ktorý nás sprevádzal mi vysvetlil, ľe tento pacient je na oľarovaní, a tak som poloľila narcis na prázdnu posteµ. A práve tohto pocitu som sa tak bála, zachveli sa mi ruky, no spomenula som si na slová pani učiteµky a tak som sa premohla a usmiala sa. Hlavne vtedy som pochopila, aká je nebezpečná táto choroba a ľe ju netreba podceňova». Po návąteve vąetkých pacientov nám pán primár a páni doktori, ktorí tu pracovali, poukazovali celé oddelenie. Viem, čo je to za chorobu a viem uľ aj to, ľe týchto µudí nesmieme µutova», ale mali by sme ich podpori» v liečbe a doda» im nádej.

Zuzana Fugová, 1.E Gymnázium P. Horova, Michalovce